„Existovala niekedy realistická šanca, že by rôzne rasy mali totožné schopnosti, skúsenosti a všeobecné nadanie, dokonca i v prípade, ak by mali rovnaký genetický potenciál a nečelili žiadnej diskriminácii?“
Rasové otázky sú príliš dôležité a naliehavé. Ignorovať ich by bol luxus. Thomas Sowell je autorom, ktorý nevidí za každým stromom rasovú (či inú) diskrimináciu, ktorá je dnes pomerne obľúbeným, zjednodušeným vysvetlením. Predsa však, štúdie rasových a etnických skupín opakovane narážajú na veľké a časté nerovnosti medzi rasovými, či etnickými skupinami (príjem, vzdelanie, miera zločinnosti, IQ).
Bolo by chybou pripísať tieto rozdiely jednoduchým stereotypom, ale ani príliš zjednodušenej príčine. Kniha hovorí triezvo o hodnotení problematiky rasy a o tom, akým spôsobom na mienku spoločnosti vplývajú intelektuálne elity.
povedal by rozprávač lacného mysteriózneho príbehu…). Aby to nebolo také jednoduché, termín „rasa“ nebol vždy jednoznačný. Za odlišné rasy sa považovali napríklad Slovania, Židia, Anglo-Sasi.
Ľudia však nie sú náhodnými udalosťami, prípadmi, na ktoré sa dajú slepo aplikovať štatistické pravdepodobnosti. Korelácia nie je kauzalita.
Rôzne národy sa vyvíjajú v rôznych častiach sveta, s odlišnými geografickými a inými špecifikami. Európa nebola (a nie je) totožná s Amerikou. Kone, dobytok, všeobecne ťažné zvieratá, dovezené Európanmi do Ameriky, boli významnou súčasťou vývoja európskej kultúry. Bez nich by vyzerala inak. Koleso bolo zásadné pre pokrok spoločnosti. To však na západnej pologuli taktiež chýbalo. (Mayovia údajne koleso vynašli tiež, no zostalo iba hračkou pre deti. Nie že by teda boli neschopní vytvoriť ho, skôr išlo o to, či v daných podmienkach bolo viac alebo menej potrebné).
Drastické rozdiely existujú taktiež medzi Európou a subsahaskou Afrikou. Nepravidelné dažde, choroby zabíjajúce dobytok, či púšť, ako bariéra pre cestovanie a obchod, znamenali separáciu a obmedzenie pre celú oblasť. Bariéry medzi skupinami sú významnou brzdou ich vývoja. (Naopak, z dejín vieme, že vývojové skoky sa diali práve tam, kde vzrastal obchod a kde sa premiešavali vedomosti a rôzne tradície – poznámka na okraj). Negatívne a nerozvinuté črty kultúry sa, samozrejme, nevyparia lúsknutím prsta v momente, kedy podobné obmedzenia zaniknú. Kultúra má svoju zotrvačnosť.
Otázkou je i gramotnosť a vzdelanie. Zručnosti, praktické vedomosti, sú do veľkej miery podmienené geografiou v ktorej žijete. Inú sadu zručností ste potrebovali na púšti, inú v horách, inú v prímorských oblastiach.
Nerovnomerné rozdelenie rás, etník a iných skupín bolo v mnohých oblastiach sveta, počas storočí, veľmi časté. Nebolo homogénne premiešané! Je zmysluplné vyžadovať, aby práve v našej dobe bolo normou úplne rovnomerné (náhodné) rozdelenie týchto skupín?
Čo robiť s nerovnosťou?
Intelektuáli môžu urgovať svoju vlastnú etnickú skupinu k vyššiemu vzdelaniu, k zmene niektorých jej vzorcov, taktiež „navonok“ môžu pôsobiť ako jej hovorcovia a žiadať pre ňu rovnosť v rôznych otázkach. Je otázkou, prečo hľadať koreň nerovnosti mimo danej skupiny? Prečo nemôže ísť o dôvody vo vnútri tejto skupiny?
Krok, ktorý sa môže zdať veľmi podobný, môže mať v rôznych kontextoch iný dopad. Škóti získali tým, že sa učili angličtinu (k čomu ich nabádal David Hume. České elity sa v Habsburskej monarchii učili nemčinu, avšak nová česká inteligencia bola zameraná nacionálne – česky.
Nie je všetko iba genetika, čo sa dedičnosťou blyští
Darwinov bratranec, Francis Galton vyzdvihol pri svojom bádaní koncentráciu výborných žiakov určitých rodinách. Korelácia bola vnímaná ako príčina. Podobne vyzdvihol rasu Anglo-Saská, oproti čiernej rase. Čas jeho výsledky podkopal, vzhľadom na to, že miera schopností sa v tej-ktorej rase zmenila. Čierna rasa nebola odsúdená na to, aby bola „nižšia“.
Ľudskú výšku vnímame primárne ako vec génov. Priemerná výška francúzskych mužov však bola zmenšená veľkými obeťami vojen (Napoleonských, Prvej svetovej), nakoľko vysokých a silných mužov vybrali do armády s väčšou pravdepodobnosťou. Genetický profil môžu ovplyvňovať i rôzne spoločenské konvencie. Niektoré kultúry akceptujú sobáše prvostupňových bratrancov, inde je to tabu.
Klin sa klinom vyráža
Amerika skorého 20. storočia zažívala kulmináciu „vedeckých“ teórií o rasových rozdieloch. Menila sa mapa obyvateľstva, zvýšila sa imigrácia bielych Európanov (z nových regiónov) a čierni Američania sa sťahovali z juhu na sever. Vtedajší intelektuáli***„progresívnej éry“*** sa pozerali prevažne negatívne na nových (bielych) imigrantov z Južnej a Východnej Európy, i na amerických černochov (všeobecne). Spoločenské zmeny a výzvy nahrávali vzostupu eugeniky – tá ale nehovorila iba o obmedzení reprodukcie jednej rasy. Medzi intelektuálmi boli na muške aj alkoholici, či ľudia s dedičnými chorobami.
Prevládajúca ideológia genetického determinizmu sa v 20. storočí obrátila naruby a prišla „liberálna éra“. Druhá svetová vojna bola rozhodujúcim bodom obratu pohľadu na otázku rasy. Druhá polovica storočia tak znamenala prevahu liberálnej vízie. Vyhrotene vyjadrené:
V tomto období je pripísanie akýchkoľvek rozdielov medzi belochmi a černochmi (príjem, zločinnosť, vzdelanie) na vrub vnútorných príčin (skôr kultúrnych, sociálnych a nie genetických) často zmetené zo stola ako „obviňovanie obete“. Táto fráza však skôr bráni tomu, aby sa problém vôbec začal riešiť.
Buď – alebo? Gény, či diskriminácia?
Sociálne skupiny, či už sú rasové, alebo iné, vykazujú veľké rozdiely. No je fascinujúce, aký dôraz kladú významní intelektuáli 20. storočia na faktory, akými sú gény (na začiatku storočia), či diskriminácia (od druhej polovice do konca). Práve úvahy intelektuálov majú svoje dôsledky. Genetický deteminizmus priniesol rôzne druhy ovocia, od zákonov proti zmiešaným manželstvám, cez eugeniku, až po genocídu. Deterministické myslenie ochromuje spoločnosť.
Genetický determinizmus a diskriminácia spolu navyše tvoria falošnú dichotómiu. Človek je tak nútený prikloniť sa na jednu, či druhú extrémnu stranu. Obe možnosti majú svoje smutné dôsledky. Príslušníci „zaostávajúcej“ skupiny sú navyše nútení uznať, že sú dedične a nezmeniteľne nižšou skupinou, alebo musia vidieť svoje okolie nevyhnutne ako nepriateľov, ktorí proti nim broja…
Autor ponúka prierez histórie intelektuálnych postojov, ktoré v daných obdobiach prevládali. Neobmedzuje sa iba na Spojené štáty (hoci k nim má zrejme najviac materiálu), ale venuje sa i Európe a iným častiam sveta. Nenásilnú argumentáciu doprevádza Sowellov prívetivý štýl; praktické príklady nepôsobia dojmom suchej štatistiky, ale ako farbisté ilustrácie, ktoré ľudí berú s rešpektom a nie ako kusy nábytku.
Medzi skupinami ľudí nepanuje uniformita. Osobne som rád, že pramene ukazujú ľudstvo pestré a nie premiešané do masy bez farby a príchute. Žiadna ľudská skupina (tobôž nie jednotlivec) nie je nevyhnutne odsúdená stráviť celú večnosť „dole“ či „hore“. Životné podmienky sa v čase a priestore menia. Človek má však v každom momente možnosť ovplyvňovať podmienky i spoločnosť. Je dobré nepodľahnúť automaticky každej módnej interpretácii iba preto, lebo znie najsilnejšie – hoci i zo strany intelektuálov.
(„Veď aj oni sú iba ľudia… alebo je v hre viac, než si myslíme???“ uzavrel by rozprávač lacného mysteriózneho príbehu…)
Thomas Sowell: Intellectuals and Race Basic Books, 2013 ISBN: 9780465058723
Knihu si môžete kúpiť napr. v predajni Eurobooks: http://www.eurobooks.sk/sk/produkt/289980/Intellectuals-and-Race/